Stopárov sprievodca násilím, 2. časť
Po vypočutí mojich vzrušujúcich príhod z výjazdu, zvyšok môjho malého gangu dychtil po ceste za zápasom United. Zvykol som sa potulovať po všetkých častiach Wythenshawe – Benchill, Woodhouse, Park, Newall Green, Peel Hall a tak som poznal mnoho ľudí môjho veku i starších. Nikto z nás nemal peniaze, a tak začalo pravidelné stopovanie. Neviem, čo si o nás mysleli naši rodičia, že čo robíme v našich skorých tínedžerských rokoch, ale nikto z nich nás nezastavil. Naša prvá spoločná cesta nás zaviedla do Wolverhamptonu v auguste 1971. Celé leto sme sa upriamovali na tento zápas – boli sme ako deti, ktoré očakávajú Vianoce. Plán bol jednoduchý, stretli sme sa v piatok v noci. Tí, ktorí si to mohli dovoliť mali Dr. Martens (nikdy som nebol skinhead, pretože som si nemohol dovoliť Crombie) a všetci sme mali okolo pästí obmotané šále. Mysleli sme si, že sme ostrí ako žihadlo, hlavne keď každý pil cider a bitter. Zábavné bolo, že ako gang sme spolu nemali jedinú bitku, takže sme nevedeli, kto sú bitkári a kto len kecálkovia. To sa malo skoro ukázať.
Bolo desať hodín a rozdelili sme sa do trojíc a štvoríc, miesto stretu pre ďalší deň sme si určili. Nasledovali hodiny chaosu: všetci pobehovali, keď zastalo nejaké auto alebo dodávka, hádky a údery, lebo sme sa pokúšali navzájom si ukradnúť odvoz. Ale o druhej ráno som bol na ceste.
Ak niekto, kto toto číta, niekedy pôjde diaľnicou M6 a príde na odbočku A49 do Wolverhamptonu, uvidí po svojej pravici pole. Tridsať rokov dozadu, bola v strede toho poľa stodola, kde prinajmenšom pätnásť z nás strávilo noc a pokúšalo sa zohriať. To, čo začalo ako gang, čistí a dychtiví, bola teraz ošumelá, smradľavá banda sídliskových vandrákov. Ale potom, čo vyšlo slnko, značka na kruhovom objazde hlásila „Wolverhampton“ a naše duše ožili. Všetci sme rýchlo našli odvoz a stretli sme sa v meste blízko kostola, ktorí sa stal na hodinu našou základňou. Ďalší a ďalší Reds sa pridávali ku nám. Ležali sme na tráve, slnili sa a čakali na Army, kedy príde.
Z ničoho nič, sa začala vynárať skupina Wolves, hučiac našim smerom. Išli priamo na nás. Nebol čas organizovať gang, žiadny čas čo len rozmýšľať. Inštinktívne som vedel, že musím konať. Vyskočil som a bežal na nich, šál mi vial okolo krku. Čo nasledovalo ďalej bolo mojím prvým krokom na nebezpečnej, tŕnistej ceste k tomu, aby som sa stal lídrom - generálom Red Army.
Zvyšok ľudí zaútočil so mnou.
Boli sme tam asi sedemdesiati a len okolo štyridsať Wolves, ale hlavne sme boli neskúsené decká. Stále sme však kričali na doraz našich hlasov a Wolves ustúpili. Zrazili sme sa s nimi blízko nejakej autobusovej zastávky a údery začali lietať. Čistý adrenalín prechádzal našimi končatinami, keď sa naši ľudia dali do týchto starších chlapov. Nevadilo nám to: videli sme už predtým, ako jedna skupina beží na druhú a vedeli sme, že viac váhajúca skupina prehrá. Museli sme byť rozhodní.
Niektorí Wolves zostali stáť a bojovať, ale my sme lietali všade okolo nich. Upriamil som pohľad na najväčšieho chlapíka na čele a udrel ho do boku hlavy. Padol a odrazil sa späť od autobusovej zastávky predo mnou. Chcel ma tresnúť palicou, ale Dave Walker sa pripojil ku mne a kopol chlapíka mohutnou topánkou do boku, pohotovo nasledované úderom do hlavy. Veľký chlapík sa odtiahol preč, nasledovaný zvyškom a prenasledovaný viacerými Reds.
Náš gang vyhral prvú vojnu. Ľudia ukázali, že si dokážu poradiť, a že sa navzájom nepodrazia. Bola to naša chvíľa a deň sa ešte len začínal.

(..to be continued..)

Additional information