Stopárov sprievodca násilím, 3. časť
Upozornili nás však na jeden fakt, že toto bol veľký deň aj pre nich. Taktiež čakali celé leto kedy príde Red Army a ak by chceli zabrať našu tribúnu, museli by sme snažiť najviac ako sa dá. Mesto ožilo, všade vzplanuli malé bitky, hlavne potom, čo otvorili krčmy. Ani pivo sme si v pokoji nemohli užiť, a tak sme sa prechádzali okolo železničnej stanice, stretávajúc ľudí a rozprávajúc, čo sa stalo a kto bol kde. Na pravé poludnie som pochopil, že toto nie je žiadny piknik. Videl som ako krčma na vrchu ulice explodovala. Obidve skupiny fanúšikov vošli do tejto hlavnej putiky, aby získali výhodu a v priebehu polhodiny bola plná na polovicu United a polovicu Wolves. Bol to začiatok hlavnej udalosti, keď obidve skupiny fanúšikov začali po sebe hádzať stoličky a stoly. Hluk z rozbíjaných okien sa šíril po celej ulici a intenzívny krik bitky všetkých rýchlo zvolal dokopy. Hlavná ulica vyzerala ako z westernu.
Onedlho tam bolo toľko bitkárov Wolves, že polovica mesta bola zakázanou zónou pre Reds – a bola to tá polka, cez ktorú sme sa museli dostať na štadión. Žiadne obavy: vedeli sme, že prvý z piatich špeciálnych vlakov z Manchestru dorazí o 12.30 a najhorší šialenci by mali byť práve v tomto prvom.
Minútu predtým ako vlak dorazil, Wolves zaútočili priamo na nás. Okolo stanice bolo asi 200-300 Reds. Náš gang stál spolu – Dave a Willie Farrel, dvojičky John a Jimmy Prescott, Hesford, Walker a ostatní. Wolves prerážali cez políciu a vymieňali sme si údery. Neboli to žiadne trdlá, ale veľkí chlapi, ktorí vedeli ako bojovať. Boli sme tak zaneprázdnení ich odrážaním, že sme nepočuli príchod špeciálneho vlaku.
Práve, keď to vyzeralo, že prehrávame, tak dorazili: Red Army v plnej sile, bežiaca tak rýchlo ako sa dalo. Predstavte si to: 600-700 chlapov, všetci bažiaci po násilí, všetci oblečení podľa typického výzoru bitkára 70. rokov. Aký to pohľad.
Wolves predviedli dobrú šou, ale teraz sa rozpŕchli do bočných ulíc a ciest. Straty boli na oboch stranách, ale United ovládol centrum mesta.
Red Army rýchlo zaplnila krčmy a nás nechala potulovať sa po uliciach. Stále sme neboli poriadni pijani, i keď sa to v najbližších mesiacoch malo zmeniť. Špeciálne vlaky stále prichádzali a vykladali svoj chuligánsky náklad, takže sme sa v uliciach nemali čoho obávať, ale rýchlo prišla druhá hodina, čas presunúť sa do nepriateľského teritória a dostať sa na štadión. Musel som nájsť Reds, ktorých som poznal z Wythenshawe, chlapíkov, ktorí boli odhodlaní k boju.
Ak sme ich chceli nájsť, museli byť niekde v krčme a tak nám to dlho netrvalo. Tu bolo niekoľko notorických postavičiek ich generácie. Steve a Ray Gillham, dvojičky, takí veľkí lumpovia na zápasoch, akých sa len dalo vidieť. Potom tu boli Mick a Paddy Ginty, ktorí nevedeli nič lepšie ako nasrať sa a hodiť nejaký stôl cez barové okno. Veľký Gibbo, ktorý sa stále správala ako váš otec, neustále vám rozprávajúc ako ste všetci neposlušní, Eric Hamnett vždy pripravení atď, atď...
Ale jeden muž v tomto dave vyčnieval, muž, ktorého všetci poznali. Neriešil kto si, alebo kto je on: ak bol nejaký problém, on bol ako prvý v ňom. Jeff Lewis bol legendou. Fans United po celej krajine ho poznali ako nebojácneho, zúrivého býka. Jeho dlhé, husté, ryšavé vlasy a robustná konštrukcia tela boli známym znakom v uliciach a na tribúnach. Svoj šál nosil okolo krku s hrdosťou. Jeff bol hlavnou osobou a mal tvrdých a oddaných spoločníkov.
Pil a bil sa – tak ako jeho žena. Jednu noc v Benchill, krčme v štvrti s divokou povesťou, jeden chlap prišiel do konfliktu s pani Lewisovou. Nikto ani nežmurkol, keď vyšla so svojou typickou vetou, „nikto sa nebude do mňa navážať, ani môj manžel,“ a pokračovala mlátením chlapa po celej miestnosti. Jeff, ktorý ostal opretý pri bare len jednoducho zamumlal, „nechaj tak, nestojí to za problém.“ Čistá trieda.

(..to be continued..)

Additional information