Stopárov sprievodca násilím, 4. časť
Vyprázdnili sme krčmu a na pochod sa pustilo 250 ľudí, skupina z Wytenshawe na čele. Niečo mi však nesedelo, a to že nikto ani raz nespomenul zabratie ich tribúny. Nemali sme žiadnu policajnú eskortu. Čím bližšie sme mali štadión, tým viac boli ulice preplnené fanúšikmi zlievajúcimi sa do jednej vriavy. United stále spieval a bol pripravený, ale keď to prišlo bol to šok. Ocitli sme sa v podchode a chlapi s odlišným štýlom obliekania a akcentom boli zrazu v tom úzkom priestore všade okolo nás. Jeden chlapík s obrovskými bokombradami a kučeravými vlasmi začal vrieskať a rozdávať údery na všetky strany. Potom to začal byť otvorený boj.
Dokopávaní ľudia ležiaci na zemi, ľudia stojaci tvárou v tvár vymieňajúci si kopačky a údery, bil si sa s niekým oproti tebe a zozadu si inkasoval rany a celý čas ťa strach držal na nohách. Bola to pravá potýčka s dvoma tábormi fanúšikov: čisté násilie, pravý adrenalín, číre vzrušenie, naozajstný hukot. Keď sa to dostalo do podchodu, ľudia jačali a vrieskali, nikto nevedel koho triafa alebo kto triafa vás. Všetko, čo ste mohli spraviť bolo zostať so svojimi parťákmi a dúfať, že sa dostanete na druhý koniec ako jeden kus. Toto nebolo, že United nenávidí Wolves alebo Wolves nenávidí United, jednoducho ľudia sa bili, pretože to milovali a nejebali sa s políciou – ktorá bola aj tak na smiech. Nič to neznamenalo, aj keď ste sa zranili: bola sobota, deň zápasu, a vy ste museli mať fight – o tom to všetko bolo.
Bitka skončila ako sme dostali von z podchodu na denné svetlo: fans United išli na ľavo a Wolves pokračovali rovno. Moji kámoši a ja sme boli obtlčení a otrasení, ale stále spolu a smejúc sa na sebe akonáhle šok opadol. Nedokážem opísať ako prekrásne som sa cítil.
United sa zgrupil na rohu, nadávajúc a kričiac „Zabiť ich bastardov!“ Potom sme sa začali presúvať k štadiónu, všetko sme ničili, nič nás nemohlo zastaviť – aspoň tak som si myslel. Ale Wolves neboli kreténi. Ako sme boli v polovici cesty, vyrojili sa spoza ich tribúny, aby sa mohli opäť stretnúť s Red Army. Keď sa na to spätne pozriem, je mi jasné, že United naznačoval, „ok, nemôžme sa dostať na vašu tribúnu, ale aspoň vám ukážeme, že sme sa o to pokúsili.“ A Wolves boli pripravení a čakali, aby United dokázali, že „nemáte žiadnu šancu, aby ste zabrali našu tribúnu, rozkopeme vám hlavy.“
Polícia obuškami tĺkla po hlavách ľudí na oboch stranách. Bolo to ako hra, každý človek vedel, čo očakávať: žiadne zatýkanie, len rozbité hlavy, krvácajúce nosy a veľké modriny. Pochopil som však, prečo nikto nespomínal dobytie domácej tribúny: Wolves boli neochvejní. Milovali to tak ako United a nemohli to vzdať. Zápas sa skončil, ale nič to neznamenalo. Našou prioritou bolo dostať sa domov bez jediného fuka. Chceli sme prekĺznuť do jedného zo špeciálnych vlakov vracajúcich sa do Manchestru. No, slovo prekĺznuť nie je práve výstižné, keďže bolo jedno, či ste mali lístok, pri tisícoch fans United na nástupišti a polícii, ktorá vás chcela dostať z mesta a nastoliť poriadok tak rýchlo ako sa dalo. Naša cesta späť cez mestské centrum bola, vzhľadom k tomu koľko chuligánov tam bolo, nevýrazná. Vlastne to bolo pre mňa sklamanie. Niekoľko výkladov padlo, ale nič také, čo som očakával sa nestalo. Niektorým ľuďom to pre tento deň stačilo, ale ja som ochutnal futbalové výtržníctvo a chcel som viac a viac. Môj apetít bol neukojiteľný. Keď vás to raz dostane, je to s vami stále. Nemohol som sa dočkať dní do ďalšieho zápasu.

(..to be continued..)

Additional information