Stopárov sprievodca násilím, 5. časť
Tú dobu si fanúšikovia privlastnili vlastné endy, kde sa zhromažďovali hlavní rozkrikovači, bitkári a osobnosti. Bol tu Kop v Liverpoole, Shed v Chelsea, North Bank v Arsenale, Holte End vo Ville, a tak ďalej. Stretford End, ten obrovský priestor tribún za jednou z bránok na Old Trafforde, bol náš ohniskový bod. Rýchlo sa stal jedným z notoricky najviac známym endom vo futbale. Mohli ma dospelí varovať „Nechoď na Stretford End“, ja som bol príliš nezávislý na to, aby som si dal povedať. Bol som cestovateľ a o nových veciach som sa chcel učiť ja sám. Keď mal zápas výkop o tretej, museli sme sa postaviť do fronty o dvanástej, kvôli tisícom ostatných, čo čakali tiež. Ak ste sa nepresunuli na štadión do pol druhej, nedostali ste sa dnu.
Ľudia sa prirodzene sústreďovali do skupín podľa domovských oblastí a každá skupina mala svoje miesto na Strettie. Salford napríklad stále okupoval miesto na pravo od vstupného tunela. Zakrátko sa všetky skupiny navzájom poznali – a nie vždy spolu vychádzali. Rivalita medzi gangmi bola súčasťou života. V štvrtiach okolo Manchestru chlapci z jedného klubu mládeže ( klub mládeže je v anglických podmienkach niečo na spôsob Centier voľného času, mladí tu majú možnosť „zmysluplne“ tráviť voľný čas pozn.red.) napádali klub mládeže zo susednej ulice, keď ste boli starší základňu tvorila krčma. V tých dňoch ľudia nevychádzali taxíkmi hocikde do okolia, tak ako dnes, mali tendenciu socializovať sa vo svojej vlastnej lokalite. Život bol kmeňový a teritoriálny.
To znamenalo, že osobné spory mohli eskalovať. Povedzme, že Gillhamovci mali problémy so skupinou zo Salfordu: a to vypuklo do plnej konfrontácie medzi Wythenshawe a Salfordom. Napádali sa na tribúne alebo pri občerstvení nižšie. Collyhurts sa zaplietol do jedného takéhoto sporu:

George Lyons: Išiel som si pozrieť koncert na Salfordskej Univerzite. Vstúpil som do tej krčmy, Woolpack, a chlapík prišiel ku mne a opýtal sa ma z kade som.
Povedal som „Collyhurst, prečo?“
Povedal mi, že mám päť minút na to, aby som vypadol z krčmy. Skončil som prenasledovaný, ním a približne dvadsiatkou jeho kamošov, v uliciach Salfordu. Ďalšiu sobotu som bol v Scoreboard Paddock, kde sme mali urobené svoje meno a všetkým som rozprával, čo sa mi stalo, keď v tej minúte prišiel chlapík zo Salfordu a zastal vedľa mňa. Bola to čistá náhoda, ale nemienil som to nechať tak.
Poklepal som ho po ramene a povedal: „ Všetko v poriadku?“
Pozrel sa na mňa, trochu zmätene a vraví: „Hej, prečo?“
Tresol som mu a padol dolu. Potom sme zmlátili i jeho kamošov. Fízli sa na nás pozerali ako keby sme mali dve hlavy. Prišli dnu, spýtali sa, čo sa deje a ja vravím „Mali sme len menšiu hádku.“ Mysleli si, že sa len bláznime.
Takto som aj spoznal O’Neila a ostatných, keďže Wythenshawe sa prikláňal k podpore Salfordu, ale nakoniec sme sa všetci uzmierili.

Pred a počas zápasu ste mohli počuť ustavičné rivalské pokriky:
„Middy, Middy, Middleton.“
„Shit!“
„Withy, Withy, Withenshawe.“
„Shit!“
„Salford, Salford.“
„Oh, Collyhurst, je prekrásny, oh Collyhurst, je prekrásny...“

Zdieľané zážitky z Old Traffordu postupne začali zjednocovať rivalské skupiny. Tak ako gangy začali navštevovať nielen domáce zápasy, ale taktiež spoločne cestovať vonku, mali k sebe bližšie. Zrazu boli všetci spolu vo futbalových špeciáloch, vlakových charteroch využívaných v deň zápasu na prepravenie fanúšikov. Môžte argumentovať, že v skutočnosti futbalové špeciály odštartovali futbalové násilie, pretože spojili všetkých bitkárov.

(..to be continued..)

Additional information