Stopárov sprievodca násilím, 7. časť
Je dosť zábavné, že v skorých sedemdesiatych rokoch niektorí žurnalisti písali, že futbalové chuligánstvo dosiahlo svoj vrchol. Keďže skinheadi si nechali odrásť vlasy a prijali uhladenejší výzor, a niekoľko pôvodných tribúnových lídrov zo stredných 60. rokov zostarlo a usadili sa s manželkami, deťmi a záväzkami, boli takí, čo verili, že najhoršie dni sú za nami. Jedným z nich bol reportér Sunday Times Chris Lightbown. Napísal článok tvrdiaci, že „futbalové chuligánstvo je za nami“, ale varoval, že „veľkou neistotou je mladšia generácia, ktorá ak sa začne zapájať do futbalového násilia, tak to bude preto, lebo si myslí, že sa od nej očakáva, že budú pokračovať v tradícii starších.“
Ten článok mohol byť písaný o mne, okrem toho, že ja som nerobil, to čo som robil, preto, že niekto odo mňa niečo očakával, ale preto, že som chcel. Ochutnal som to vzrušenie a chcel som viac. Ja a ďalší z novej generácie sme si odslúžili naše učňovské roky medzi rokmi 1972 a 1974. Niekedy sme boli napádaní, niekedy naháňaní, niekedy zničení. Zvyčajne sme ale niekoho naháňali my. A po celý čas sme sa učili.
V sezóne 1972 – 73 som bol na každom zápase na Old Trafforde. Bola to sezóna, keď United uštedril prvý poriadny úder proti Scousers, útočiac cez ihrisko zo Stretford Endu.
George Lyons: Nikdy som nepoužil zbraň, ale Scousers ich používali vždy, rovnako ako v 60. rokoch. Keď boli štvaný dolu Scotty Road, zobrali vám peniaze, kabát, dokonca aj vaše topánky.
Jeff Lewis bol jedným z hlavných ľudí. Vzhliadali sme k Jeffovi. Dostali sme v Liverpoole trochu výprask a United nehral veľmi dobre. Scousers vždy prišli do Scoreboard End, takže chlapi si povedali, v poriadku, pôjdeme tentoraz do nich. Dostali sme sa spolu, asi šesťdesiat z nás, za Scoreboard. Jeff Lewis povedal „Čakajte do za päť tri.“ A potom sme plnou parou išli do nich. Bola to strana na ľavo od Scoreboard Paddock. Valili sme to do nich a oni boli na smrť unavený – nemohli nikde kvôli plotu ísť. Potom krížom cez ihrisko prišiel Stretford End, niekoľko stoviek, a Scousers sa museli rozpŕchnuť. Zápas na desať minút prerušili. Toho dňa sme im dali riadnu lekciu. Bolo to dobré.
Noc na Elland Road bola vcelku odlišná skúsenosť; Leeds a Everton boli v tých dňoch dve najviac násilné miesta, kde ste mohli ísť. Dostať sa na štadión nebol problém, keďže som prišiel špeciálom v doprovode môjho bratranca, ktorý bol o desať rokov starší. To po zápase sme museli zobrať životy do našich rúk. Na konci zápasu prišli miestni dozadu našej „dobytčej“ tribúny a boli zahnaní, ale na mňa pôsobili odstrašujúco s ich zvláštnym prízvukom, a veľa našich dobrých ľudí chýbalo, pretože „pracovali“. Ešte aj teraz niekoľko ľudí hľadá ospravedlnenia, aby sa vyhli Leedsu.
Vstúpili sme do bitky na ihrisku a sprostý kokoti ako ja, s červeno-bielymi šálmi, vyčnievali ako fazule Belisha. Fízli na koňoch vrieskali inštrukcie, snažiac sa kontrolovať rôzne elementy v dave.
„Choďte napravo United.“
„Doprovod tadeto, autobusy tadeto.“
Začali sme kráčať hore cestou. Vedeli sme, že fanúšikovia Leedsu sa vmiešali medzi nás, a všetci sme boli v pozore, ale nič sa nestalo. Potom sme mali po ľavici veľký park, s koľajnicami bežiacimi pozdĺž celej jeho dĺžky. Cestou dnu do parku sme prešli cez ne a koberce kvetov boli v plnom rozkvete, zhluk farieb. Bolo to temné a strašidelné. Stovky postáv sa začali zo šera toho parku vynárať. Najprv boli len tieňmi, potom sa stávali ozajstnými a strašnými ako sa objavovali priamo pred nami. Za okamih boli priamo pred nami.
Lusknutím prsta zmizli všetci fans United. Odišli. Všetko, čo zostalo som bol ja, môj bratranec, snažiaci sa ma chrániť pred touto víriacou sa hordou maniakov, s ich topánkami a klobúkmi a pomaľovanými tvárami. Klesol dolu a oni mu dávali kopačky.
„Leeds! Leeds! Leeds!“
Nikto nám nemohol pomôcť; nedokázal si pomôcť sám sebe.
+++ Tony O'Neill - Red Army General +++ (12.)
- Podrobnosti
- Napsal Admin h
- Kategorie: Red Army General
