Maďarský mainstreamový server Magyar Nemzet Online zveřejnil 9. října 2011 rozhovor s jednou z vůdčích postav chuligánů Ferencvarose o maďarské chuligánské scéně. Tady je jeho překlad do slovenštiny:

Mnoho bežných fanúšikov futbalu nimi pohŕda, zákon ktorý pred pár týždňami vstúpil do platnosti ich tvrdo postihne. Futbaloví chuligáni. Jeden z vodcov z jedného z najväčších klubov v Budapešti si s nami podal ruku a zaviedol nás do sveta, o ktorom sme mnohí takmer nič nevedeli.

-Je dnes v Maďarsku futbalový chuliganizmus?
-Niekedy možno bol.

-Do kedy bol?
-Už dávno nie je.

-Je to skutočne tak, alebo je to len tvoj osobný názor?
-Je to fakt. Voľakedy začiatkom 90.rokov do prvých rokov nového storočia tu možno bolo niečo čo môžeme nazvať tak, že Ferencváros mal chuligánov, poznala ich celá Európa, ale to už je minulosť. Dnešných chlapcov nazvem radšej fanúšikmi ochotnými sa zapájať do bitiek.

-A čo iné kluby, tie nemali chuligánov?
-Ak myslíš chuligánov v pravom slova zmysle tak nie. Boli skupiny na Kispesti, Újpesti, v Miskolci, ale nemyslím si že ich možno nazvať chuligánmi.

-Fakt chceš povedať, že v Maďarsku nie sú chuligáni?
-V súčasnosti určite nie sú.

-Ty patríš už k starej garde, si aj teraz aktívny?
-To nie je dosť zle položená otázka. Nie som ani aktívny, ani pasívny. Som futbalový fanúšik.

-Kto chodí na zápasy, vie, že na ne chodia aj osoby ktoré sú pri kotly, za bránkou, alebo aj v iných častiach štadióna, ale nefandia, ticho sledujú udalosti. Keď ale príde rad na bitku, sú aktívni.
-To je jeden skutočný stereotyp, mýtus. Médiá v poslednej dobe viacero udalostí nafúkli, ale pravda je taká, že na maďarských štadiónoch nie sú vážne problémy. Sem tam nejaká bitka áno, ale nie sú veľké násilnosti. Vo viacerých krajinách Európy sú problémy, u nás nie.

-V medzinárodnom meradle ako stojíme my?
-Nijako.

-Teda v porovnaní so zvyškom východoeurópskych krajín zaostávame?
-Áno. Napríklad v Srbsku, keď „sú problémy“, bije sa hoci aj niekoľko stoviek ľudí. Doma máme veľké politické tlaky, tvrdú políciu, málo ľudí chodí celkovo na futbal a ešte menej je tých, čo sú ochotní sa do niečoho zapojiť. Je celkom iné, keď do seba skočia stovky, ako keď doma tridsiati vylamujú plot a médiá sa z toho na druhý deň tešia, lebo majú titulnú stranu za ktorou ale v skutočnosti v podstate nič nie je.

-V zahraničí teda môžeme hovoriť o chuliganizme?
-Áno, to už možno tak nazvať.

-Filmy ako Football Factory, Hooligans a podobne ukazujú život chuligánov, ale často sa zužujú na isté sociálne zázemie. Mnohí tam pochádzajú z chudobných rodín, prichádzajú z „panelovej džungle“, berú drogy, pijú... Platí tento model aj pre nás?
-Hoci poviem že je to predovšetkým zaujatosť, môže tam byť aj dosť pravdy. Môžeme za to ďakovať našej politickej minulosti, sociálnej situácii a podobne. V minulosti chuligáni vychádzali z nočného (gangsterského) života v meste, v chudobnejších regiónoch ako Miskolc, Nyíregyháza, Békéscsaba to malo skôr nacionalistický základ. Ani ostatné skupiny neboli úplne slabé, ale tam by som radšej hovoril o bitkároch ako o chuligánoch. Postavili sa hocikomu, ale neboli to chuligáni. Ten životný štýl je o niečom inom.

-A o čom teda vlastne je?
-Jeden z popredných chuligánov z Belgicka dobre odpovedal na túto otázku v 80.-90. rokoch: Chuliganizmus to nie je len bitka, ale aj životný štýl. Nie je to o tom, že niekto ide na zápas, prevráti smetný kôš, udrie pár krát niekoho do hlavy a ide domov. Chuligán musí žiť chuligánsky život. U nás tento štýl pozná málo kto. Sú aj výnimky, samozrejme, ale je to skôr zriedkavosť. V 90.rokoch 2.szektor (kettes szektor, ako skupina Ferencvárosu) ho poznala, aj preto mali rešpekt ako doma tak aj v zahraničí.

-Asi to úzko súvisí s aktívnym nočným životom, prekračovaním zákonov fanúšikovského, ale aj reálneho života?
-Nepovedal by som to takto, nemôžeme túto vrstvu tak jednoducho zaškatuľkovať. Boli a dodnes sú bohatí, vzdelaní, čestní ale dokonca aj tzv. milionári členmi tejto scény. Z tohto pohľadu rivali Ferencvárosu tvoria úplne inú spoločenskú vrstvu. Spomenúť môžeme aj Újpest, ale aj Kispest, aj tam bola určitá vrstva, ale nedá sa to porovnávať a dávať do jednej kategórie s Ferencvárosom.

-Ako si sa ako mladý dostal do tejto spoločnosti?
-Zobrali ma na zápas a tam som sa na mňa nalepilo. Toľko. Prídeš na zápas a tam sa dejú veci. Keď ťa niekto udrie, nebudeš utekať, však? Je to jednoduché, iba médiá to zbytočne mystifikujú.

-Áno, ale väčšina si aj tak povie, že radšej utečiem ako keby som mal dostať. Z takýchto ľudí asi chuligáni nikdy nebudú.
-Vráťme sa k téme. Nehovorím o chuligánoch, ale o mladých čo sa postavia za klubové farby. Za to čomu veria a čo milujú dajú aj vlastnú krv. To ale nie je chuliganizmus. Pozrime sa do Chorvátska, Srbska kde príde 600-800 ľudí a rozbijú mesto. U nás doma čosi také nemožno vidieť. Treba si pozrieť aj oficiálne čísla, ale to nikto nechce vidieť. Keď si zoberieme všetky zápasy za posledných 20 rokov a pozrieme sa na nich z pohľadu násilností, dostaneme smiešne percento. O zranených ani nehovorím.

-Ktorá bola tvoja najväčšia bitka?
-To bolo už veľmi dávno, možno sme vtedy aj predbehli dobu keď sme zorganizovali dnes tak populárnu ustawku.

-Ustawku? To je čo?
-Dohodnutú bitku s konkrétnymi pravidlami, bez zbraní, s dohodnutým počtom. Dvaja rivali skrátka idú na dohodnuté miesto a tam sa bijú za farby svojho klubu.

-Pri takej bitke kto zaručí, že niekoho nedobijú na smrť?
-Prečo by mali? Ide sa 10 na 10, 20 na 20, pobijú sa a toľko. Nepoužívajú sa zbrane, bojuje sa chlapsky. Niečo sa môže stať, v zahraničí sa aj stalo, ale aj tak je to najkultúrnejší a najférovejší spôsob boja. Nelietajú pivové poháre, tehly, neudrie ťa cez tvár obušok...

-Nikdy si sa nebál toho, že utrpíš nejaké zranenie, ktoré by mohlo mať trvalé následky?
-Nemyslím si, že sa k tomu treba takto stavať. Keď sa niekto bojí, tak nech sa nejde biť. Keď tam už niekto ide, vie čo si zvolil, nejde na čajové popoludnie. Aj ja som sa zranil, ale to patrí k tomu.

-V Maďarsku sa doteraz ešte nestalo, aby niekto zomrel na následky zranení z bitiek pred alebo po zápase. Smutné správy prišli z Poľska, o Južnej Amerike ani nehovorím. Aký je tvoj názor, príde aj u nás čas že sa niečo také stane?
-V zahraničí je stupeň nenávisti oveľa vyšší ako u nás. Možno sa niečo stane, ale našťastie u nás nie sme v situácii aby niekto išiel na zápas so sekerou v ruke. V Poľsku, Rusku, na Ukrajine je iná situácia.

-Aký je tvoj názor na nový protichuligánsky zákon?
-Nepovažujem ho za dobré riešenie. Stačí sa pozrieť, kto každý je na slobode vo verejnom živote, na politické škandály a na to koho chcú zatvárať. Keď máš peniaze, trestu sa báť nemusíš, kto sleduje spravodajstvo v televízii, vie o čom hovorím. Je to jedna kvapka v mori, ale je to veľmi aktuálne. To nie je moc fér.

-Je pre naše skupiny dôležitá politika? Fanúšikov Debrecenu, Újpestu, Ferencvárosu často nazývajú fašistami.
-Podľa mňa to u nás nehrá takú dôležitú úlohu ako pri mnohých skupinách v zahraničí. Aj keď samozrejme sú aj extrémisti, väčšina tiahne k pravici.

-V západnej Európe nie sú výnimkou aj chuligáni čo majú okolo 50tky. U nás je to záležitosť mladších ročníkov?
-Celé je to úplne iné ako za hranicami. U nás kto má rodinu, radšej volí ju, nechce sa za jednu facku dostať na roky do väzenia, fanúšikovia sú systematicky ničení, pozornosť sa sústreďuje na nich namiesto riešenia skutočných problémov. Je to cirkus, ale ľudu treba dať chlieb.

-Poznáš aj doma nejakého chuligána čo má okolo päťdesiatky?
-Áno poznám, jedného.

-Kam sa podela staršia generácia?
-Niektorí prešli na druhú stranu plota, opustili svoj starý životný štýl. Pravda je taká, že nie všetci, ostali poslední mohykáni, ale mnohí už nestoja na „slnečnej strane“.

-Mnohí si myslia, že sú to práve tí, čo často zhodia tričká Secutity a idú na to...
-No, nie veľmi. Žijeme už v inom svete ako pred 15 rokmi, u nás skrátka hadovi usekli hlavu a odvtedy to je len divadielko.

-Je medzi skupinami v Maďarsku jednota? Napríklad keď sem príde nejaký zahraničný klub, alebo reprezentácia so svojimi fanúšikmi? Viete sa spojiť keď je to treba?
-Zhruba do roku 2000 to ešte tak bolo, teraz už ani nie. Ak máme spoločného nepriateľa, ako napríklad slovenskú políciu, tak sa vieme na seba spoľahnúť. Ale aj tak si myslím že jednotnosť nie je. Samozrejme keď bude zápas Maďarsko - Rumunsko... ale to je hudba budúcnosti.

-Kedy bolo naposledy jednotné tvrdšie maďarské jadro?
-Na poslednom zápase Maďarsko - Nemecko. Zišlo sa 200-300 takých ľudí, čo dokázali natrieť aj nemeckých chuligánov ktorí patria medzi top na svete. Taká skupina odvtedy nebola a je možné, že už ani nikdy nebude.

-Hovorí sa, že pokiaľ ide o bitku, nie je dôležité, či má niekto na to fyzicky, ale je to o odvahe. Je to pravda?
-V podstate áno, ale v posledných rokoch sa dohodnutých bitiek väčšinou zúčastňujú osoby ktoré majú za sebou minulosť v bojových športoch, alebo sú v nich aktívny aj teraz. Samozrejme pokiaľ sa niečo stane na ulici, tam je možné aj to že 100 kilového chlapa dá dole 70 kilový, ale to už je iná káva.

-Bežný fanúšik si povie, že tí čo sa chodia biť chodia na zápasy len kvôli tomu, že nemajú nič viac spoločné s futbalom.
-To nie je pravda. Mnohí sa pohybujú na štadiónoch aj 10-20 rokov. Nebijú sa len tak pre nič, žijú pre klub. Sú aj takí ktorých povedzme v 1992 zbili na Üllői út, alebo ponaháňali na Mildenbergeri (vstup do ultras sektora na štadióne Újpestu), a to sa len tak ľahko nedá zabudnúť. To ich motivuje. Celé je to o tvojom klube a hrdosti. Zaujímavé je to, že často krát keď príde niekto len preto aby niekoho zbil, prehráva, lebo nemá vieru za čo bojuje.

-Zažil si bitku po ktorej si prišiel domov a povedal si že viac už nejdeš?
-Prakticky po každej.

-Čo bolo toho príčinou?
-Kto sa pohybuje v tejto sfére vie, že môžu prísť aj nepríjemné stretnutia. Aj v mojej hlave ostali stopy po jednom, dvoch takých. Človek ale príde domov a na druhý deň vstane ako keby sa nič nebolo stalo. Bolesť prejde, ale ten pocit nikdy.

Additional information