Prvá spomienka na klub?
"Asi zápas s Dortmundom, plný štadión a hlavne kotol. Pozeral som to vtedy v televízii a pýtal som sa sám seba, prečo tam nie som..."
Najkrajšia spomienka na klub?
"Je ťažké vybrať len jednu, bolo toho naozaj veľmi veľa. Titul v roku 1999, zápasy na Tehelnom poli so Žilinou či Trnavou, keď klub vlastnil p. Černák. Štepanovského gól v Ríme."
Ako pravidelne chodíte na zápasy Slovana?
"Čo sa týka domácich zápasov, tak chodím na približne 90 percent duelov. Výjazdy v súčasnosti tak na 50 percent. Ale boli aj sezóny, keď som bol takmer na každom zápase aj vonku."
Mali ste chuť niekedy to zabaliť?
"To sa stalo už x-krát. Nikdy to ale nesúviselo s výsledkami tímu, že by sa chalanom nedarilo."
Prečo ste napriek tomu zostali verný klubovým farbám?
"Lebo to nie je v mojej povahe. V dnešnej dobre je bežné, že ľudia pri prvom nezdare či neúspechu idú ďalej. Nechajú to tak. Či už vo vzťahoch, alebo aj v práci a koníčkoch. Nesnažia sa a nebojujú. Jednoducho sa presunú niekam inam. A takto to ide stále dokola. Ja asi nie som dostatočne moderný. Niekto vykrikuje o ultras mentalite a o vernosti a o pár rokov si už ani nespomenie, že chodil na futbal. Možno, že je to normálne a ja som čudný, zaseknutý v nejakom paralelnom futbalovom vesmíre. Ktovie."
Ktorého hráča ste mali/máte najradšej?
"Nikdy som nefičal na modlách či ikonách. Ani pri hráčoch. V každom prípade, dávnejšie som obdivoval športové výkony Mira Königa, Sziliho Németha či môjho obľúbenca Ľuba Meszároša. Z ďalšej generácie som mal rád dvojku Hanek - Dobrotka. To boli hráči, ktorí boli aj ľudsky na úrovni. Teraz je jediný hráč v kádri, ktorého môžem - Robo Vittek. No a z mladých Karol Mészáros. Zvyšok po roku 2008 ani nestojí za reč."
Fandíte aj nejakému inému klubu?
"Fandím Zbrojovke Brno, keďže s jej fanúšikmi máme družbu."
Je podľa vás správne, že ľudia dnes fandia rôznym zahraničným klubom a nezaujímajú sa o dianie u nás doma?
"Tí ľudia nefandia. Oni si len myslia, že keď majú na nohách papuče, v ruke pivo a na chrbte dres Messiho, že sú fanúšikovia Barcelony. Pritom nevedia nič o Katalánsku, choráloch čo spievajú fans, o histórii, o legendách klubu. "Fandia" iba preto, že sa Barcelone darí. O päť rokov budú "fandiť" Bayernu a o ďalšie tri roky PSG, lebo nejaký šejk do klubu skúpi všetky svetové hviezdy. Sú to smiešni ľudia, netušia, čo je skutočná láska, vášeň a odriekanie, ktoré prináša návšteva zápasov doma či vonku. To je asi ako pozerať porno filmy a tváriť sa, že je to rovnaké ako pohlavný styk. Futbal z obývačky či krčmy je sterilný a nemá s návštevou zápasu naživo nič spoločné."
Ktorý klub nemáte v láske?
"V podstate všetky kluby z Česka a zo Slovenska a väčšinu klubov, proti ktorým sme hrali európske poháre. Nakoľko sme sa s fans skoro každého klubu stretli v uliciach."
Ako sa z vášho pohľadu zmenila filozofia fandenia?
"Zmenilo sa všetko. Zásadne. Za federálu (poznám množstvo pamätníkov, porozprávali mi veľa) a v polovici 90. rokov (keď to ešte doznievalo) bolo všetko živelné a spontánne. Nulová organizovanosť. Tak ako supportu, tak aj presunov či bitiek. Postupne, ako sa masovo rozšíril internet a fanúšikovia sa čoraz viac stretávali so zahraničnými tábormi v pohároch, začali napodobňovať vyspelejšie európske tábory a všetko sa zmenilo. Fandenie je organizované, choreá sú prepracovanejšie, repertoár chorálov a skandovačiek je z úplne inej ligy. Spontánne strety pri, resp. na štadióne sú už prakticky minulosť. Vykryštalizovala sa kedysi nevídaná a nemožná vec - dohodnuté strety mimo štadiónov. Dokonca často neraz úplne v iný termín, ako sa hrá zápas."
Boli/ste vy osobne súčasťou nejakej fanúšikovskej skupiny?
"Bol som človek zo zoskupenia Ultras Slovan, potom som bol v Belasej Šlachte. Tú sme ako oficiálny fanklub zrušili, a tak som opäť členom neoficiálneho zoskupenia Ultras Slovan."
Aký je váš obľúbený chorál?
"Vymetenci."
Kým/čím sa inšpirujete pri tvorbe chorálov či chorea?
"Životom. Minulosťou či budúcnosťou. Aktuálnymi udalosťami. Záleží od klubu, s ktorým hráme."
Chorály/choreá vymýšľajú fanúšikovia spolu, alebo je na to určený jeden človek?
"Nikto na to nie je určený, občas sa niekomu zadarí."
Ako vnímate urážky medzi fanklubmi?
"Lokálpatriotizmus, rivalita a antipatie patria ku futbalu. Sú dôsledkom emócií na ihrisku a v hľadisku. Jasné, že by sa dalo fandiť aj bez vulgarizmov, ale nebolo by to potom autentické a skutočné. Bolo by to niečo umelé a neúprimné. Na futbal chodia prevažne muži a aj to obyčajní chlapi z ľudu. Intelektuáli vysedávajú s Hvoreckým a Hríbom po kaviarňach a chodia na balet. Tí možno nenadávajú. Zvyšok Slovenska ale denne nadáva. V práci, v škole či za volantom. Potom decká moralizujúcich intelektuálov z kaviarní a médií prídu domov a pustia si album Kontrafaktu či Rytmusa, kde sa tiež nadáva. V podstate sa smejeme na tej pseudotéme, ako sú vulgarizmy na futbale. Sranda je aj to, že v podstate rovnako vulgárne chorály sa roky spievajú aj na hokeji, ale tam to nikoho nepoburuje. To je tak, keď sme majstri sveta v hokeji, zimáky sú slušne zaplnené, tak sa neriešia nezmysly. Vo futbale bola situácia donedávna iná, tak sa hľadal vinník. "Našiel sa". Za všetko môžu ultras a vulgarizmy."
Zo zahraničia poznáme dohodnuté strety fanúšikovských táborov. Deje sa niečo také aj u nás na Slovensku?
"Samozrejme, že podobné veci sa dejú aj u nás, aj keď už v menšom. Jednak kvôli polícii a jej aktivitám a aj preto, že chuligánske tábory upadli a sú v kríze. Hegemónia jedného najsilnejšieho tábora utlmila scénu. Paradoxne, neschopnosť či nechuť ostatných táborov ku konfrontácii ublížila aj jednotke na scéne."
Aký je divácky potenciál na Slovensku?
"Potenciál tu je, ale ešte sa musí veľa vecí zmeniť, aby ľudia masovo začali chodiť na štadióny."
V čom vidíte hlavné problémy, že ľudia na futbal nechodia?
"Najväčší problém sú štadióny, infraštruktúra a renomé, resp. úroveň ligy. To je na prvom mieste. Naša liga má obraz ako nezaujímavá, s podradnou kvalitou a s náchylnosťou na zákulisné čachre a korupciu. Nie neoprávnene. Ďalšia vec sú médiá. Systematicky drakonizujú ultras a fanúšikov a vytvárajú obraz nebezpečného miesta v duchu "nechoďte na štadión, hodia na vás delobuch a zabijú vám rodinu". Neustále mediálne zveličovanie a vypichovanie naozaj ojedinelých incidentov, ktoré potom budia dojem, že na futbal môžu chodiť iba nafetované a polodementné "bezmozgy". Dnes sa človek až bojí niekde v práci povedať, že chodí na Slovan alebo na Spartak, aby ho nehádzali do nejakého extrémisticko-chuligánskeho vreca. To jednak zmenšuje samopropagáciu klubov, keď sa ľudia až boja nosiť verejne klubové suveníry, a za druhé to odrádza ľudí, čo na futbale nikdy neboli, pretože tí indoktrinovaní sa na štadión boja ísť. Prípadne aspoň patrične mediálne indoktrinovaní rodičia odmietajú púšťať svojich násťročných potomkov na futbal (poznám veľa prípadov). No a niekde úplne na chvoste sú ľudia, čo párkrát na futbale aj boli, ale odradili ich vulgarizmy, či nejaká fackovačka, ktorá sa udiala po roku na danom štadióne."
Ako tieto problémy riešiť?
"V prvom rade treba zlepšiť zázemie. Štadióny. To je základ pyramídy. Na tom sa už vo veľkej miere pracuje.Peniaze a kvalita. Inak sa to nedá. Na tú hru sa musí dať pozerať. To sa dá docieliť iba tak, že sa zaplatia hráči a nebudú už ako osemnásťroční utekať do zahraničia.Mediálny obraz. Keď médiá prestanú zveličovať nezmysly z hľadiska na úkor dôležitých vecí z hracej plochy. Nie je predsa možné, že napríklad TV Markíza (mimochodom partner SFZ, ktorý na TV Dajto vysiela ligu) dáva v hlavných správach živý vstup z príjazdu Slovanistov do Trnavy. Tam sa človek dozvie o počte nasadených policajtov, ukážu zábery z ulíc, kde Slovanisti hodia jednu dymovnicu a pár stroboskopov v kordóne, a o tom je celá reportáž. Tá potom končí teaserom, že ak sa niečo stane cez zápas, tak to bude v športových správach. A ani slovko o zápase. Kedy sa hrá, že hrajú dva najslávnejšie kluby, že to bude sviatok futbalu so skvelou atmosférou. Nič. Iba túžba po krvi a bulvárne zvratky. Médiá vyhnali zo štadiónov x-krát viac ľudí ako všetci chuligáni za posledných tridsať rokov dohromady."
Ako sa za tie roky, čo fandíte Slovanu, menil klub?
"Keď som začal chodiť, tak prakticky po chvíľke sa začali problémy a nespokojnosť s partiou Ondruš - Čaniga. Potom prišlo krátke obdobie šťastia a zvýšenie návštev, keď Slovan zobral pod krídla pán Ducký. Vyvrcholilo to titulom v 1999. Pána Duckého, žiaľbohu, zavraždili a klub sa opäť dostal do rúk špekulantov ako Dubeň, ktorému pri predajoch hráčov asistovali "podnikatelia" ako Čongrády či Svoboda. To bolo temné obdobie, kedy zločinci mierili na fanúšikov na štadiónoch strelnými zbraňami a Slovan takmer zanikol. Potom klub postavil na nohy pán Černák. To bolo asi najšťastnejšie a najstabilnejšie obdobie, čo si pamätám. Ľudia sa tešili z toho, že sa klub zachránil a boli pyšní na klub, hoci aj v druhej lige. Vtedy sa Ultras Slovan rozrástli zo sto na niekoľkotisíc ľudí. Vznikla Belasá Šlachta, no klub, žiaľbohu, kúpil súčasný majiteľ Ivan Kmotrík a všetko sa opäť pokazilo. Síce postupne, ale predsa. Nekompetentné vedenie, nekonečný príbeh so stavbou štadióna, problémy na osi klub - fanúšikovia. Z jednej najsilnejších fans skupín na Slovensku zostalo iba torzo a na to, čo hrá pod hlavičkou ŠK Slovan na Pasienkoch sa chodí pozerať 400 ľudí."
Ste spokojný sú súčasným stavom vo vašom klube z futbalovej stránky?
"Samozrejme, že nie. Odkedy kúpil Slovan Ivan Kmotrík, tak aj napriek obrovským peniazom nie je vidieť investované prostriedky tam, kde by ich malo byť vidieť najviac - na ihrisku. Blamáž v lige či v európskych pohároch sú každoročným slovanistickým chlebíkom. Neustále a nezmyselné výmeny trénerov či nákupy podivných hráčov "jakbysmet". Ako je vidieť na návštevách na Pasienkoch, tak nespokojní nie sme iba my kotolníci, ale všetci. Klub stratil svoje meno, identitu a aj dôveru fanúšikov."
Ste spokojný s kontaktom klub - fanúšikovia?
"Či sme spokojní? My žiadny kontakt s klubom nemáme. Ale nie sme nespokojní. Je nám to jedno. My fandíme, oni nech si riešia klubové intrigy medzi sebou. Smutné je akurát to, že ten klub už nehrá pre fanúšikov. Ten klub existuje už iba sám pre seba. Aby bol. Realizačný a funkcionársky tím plný zbytočných ľudí, zato tribúny prázdne. Bez dôležitých ľudí - fanúšikov."
Ako sa za tie roky, čo fandíte Slovanu, zmenil ligový futbal na Slovensku?
"Nijak obzvlásť."
Hrával sa na Slovensku kvalitnejší futbal, alebo dnes je to vrchol kvality?
"To je ťažko posúdiť. Človek si zvykne selektívne romantizovať minulosť. Čiže neviem to takto posúdiť. Iné je akurát to, že ľudia nechodia a človek inak vníma zápas, keď je plné hľadisko a hučí celý štadión, ako keď je na prázdnom štadióne. Súčasný ligový futbal neprináša také veľkolepé emócie ako v minulosti na tribúne. Či je ale dianie na ihrisku horšie alebo lepšie, to nech posúdia odborníci. Ja ako laik mám ale v každom prípade pocit, že liga bývala lepšia. Stačí, keď si spomeniem na góly, aké u nás kedysi padali. Teraz ledva vidíme nejaký gól strelou spoza šestnástky. V 90. rokoch to pri tom bolo úplne normálne. Odborník by mi možno argumentoval tým, že za to môžu organizovanejšie defenzívy a prehustené stredy poľa. Čo ja viem?
Aký je váš fanúšikovský sen?
"Skôr poviem, kde by som chcel vidieť ligu. To sa týka aj Slovana. Chcel by som vidieť futbal v rukách odborníkov, nie oligarchov, ktorí sa s klubmi hrajú na to, kto má väčšie prirodzenie. Aj ten Abramovič je síce oligarcha, ale nechodí cez polčas do šatne Chelsea a nedáva pred zápasom Mourinhovi napísanú zostavu na papieriku (aspoň si myslím). Keď oligarchovia tie kluby predajú, alebo ich nechajú riadiť ľuďom, čo tomu rozumejú, tak sa môže náš futbal niekam dostať. Kým sa tu bude vyhrávať liga v zákulisí a zbohatlíci budú fušovať odborníkom do roboty, tak sa naše kluby nikam nepohnú. Zasa vypadnú v prvom či druhom predkole a my sa iba smutne budeme pozerať, ako to všade inde funguje. Napríklad v susednom Česku. Ak sa tieto veci zlepšia, potom prídu aj úspechy v Európe, o ktorých snívame."
Převzato z: http://www.profutbal.sk
